Suzan H.

Je toho na mňa moc. Lá lá. V hrdle mám veľkú guču. Páči sa mi ten výraz. Gu – ča. Za oknami sa zmráka pred oknami hrmí. Pes šteká  na cyklistu. Na poštára. Na poš- tá- ra. Pes tára na poštára. Chlpy na tele mi stoja. To ja. To ty. Tobôž nie my. Na stole. To le. Telo. Letelo. V lete. V letku. Ako vták chytalo muchy. Alebo mu chytalo. Kvety v kvetináči na parapete začali kvitnúť. Najprv bolo vidno len puk. Púčik. Púčilinček. Púčiatko. Potom puk a potom pučisko. A potom to puklo a kvety na parapete v kvetináči začali kvitnúť. Potom odkvitli a začali vädnúť. Ktosi ich nepolial. Kto si?  Si? Či si neni si? Hrmí za oknami, zmráka sa vnútri. Guča v hrdle postupuje do žalúdka. Telo chtělo. Telo svrbí. Guča škriabe a rozmáha sa po vnútri. Vnútri v tele hrmí a v hlave sa zmráka. Ruka sa trasie. Telo sa chveje hlas nerozpráva. Slzy tečú po líci a po ramene. Guča klesá nižšie. Lono vibruje. Dych je čierna diera ktorá nasáva do seba úplne všetko. Moc. Nedá sa menej. Čierne dierky v očiach sa zmršťujú až ich skoro nie je vidno. To to svetlo. Z hromu. Dúhovka mení farbu podľa teploty. Pokožka plače. A nechty rastú neskutočnou rýchlosťou. Zabárajú sa do hliny. Tvarujú tvár a tvar. Tvar tváre. Tvár tela. To čo letelo. Už neletí už sa len plazí po gauči a siaha na parapetu. Kvety padajú. A listy hniju. Orchidea. Telo sa ježí a už je iba jedno. Hlina sa zmenila na guču, ktorá pomaly vchádza do mňa zo zlej strany. Blokuju mi všetky východy a vchody. Rozplýva sa vo mne a spája sa s mojimi vnútornosťami. Jazyk hladí to čo majú hladiť aj ruky a ruky už nie sú. Ruky sa držia parapety. Svaly tuhnú a rebrá prerážajú napnutú pokožku. Guča vylieza von. Za sebou nechala spúšť.... Pes chytil poštára za nohavicu na nohe a telo sa rozletelo.