Suzan H.

Sedela pri okne, pila čaj a jemne si hladkala lýtko. Vonku snežilo. Pozerala sa ako vločky padajú na chodník. Hodiny ukazovali štvrť na jedenásť. Na ramenách ešte cítila jeho vôňu. Bola ako vločka. Vznášala sa a pri dotyku sa topila. Vždy sa tešila keď mala mať na víkend voľno. Potichu k nej vkĺzol do bytu. Sadol si na stoličku a z vreciek si začal vyťahovať veci. Kľúče, mobil, druhé kľúče, peňaženku. Ona sa zatiaľ v košeli od pyžama, nohavičkách a chlpatých ponožkách opierala o stenu a pozorovala ho. Vždy ho rada sledovala. Keď rozprával, keď jedol, keď pracoval. Obzvlášť pôsobivé bolo sledovať ho pri jedle. Bola istá, že keby to nebolo nevyhnutné, nikdy by nechytil do rúk príbor. Doteraz si pamätá, ako jej názorne predvádzal lov na kúsky zemiakov z polievky. „ Pozri, to nesmieš dlho rozmýšľať nad tým, lebo ten zemiak si ťa všimne a uhne ti. Ty naň musíš zaútočiť práve vtedy, keď to najmenej čaká.“ Následne sa zhruba z výšky pol metra zahnal lyžicou na tanier a veľkým poloblúkom na ňu nabral zemiak. „Vidíš, sme sa rozprávali, tak to nečakal.“ Kým dojedol polievku zopakoval podobný postup ešte asi štyri razy. Vždy s úspechom. Keď vyložil aj drobné mince oprel sa o operadlo a položil si predlaktie na stôl. Ona si sadla k nemu na zem a položila si hlavu do jeho lona. Pocítila jeho prsty za uchom. Naťahovala krk ako mača a on ju škrabkal presne tam, kde potrebovala. Potom pomaly vstala, prešla mu rukou po vlasoch, sadla si mu na kolená a začali sa rozprávať. Vždy sa veľa rozprávali. Mali nacvičené repliky, ktoré vedeli omieľať aj niekoľko mesiacov. Keď sa jej už nechcelo, priložila svoje pery na jeho krk a postupne sa dostala až k jeho ústam. Mal ich drsné a permanentne popraskané. Noc strávili ako vždy keď ju mali pre seba. Milovali sa a rozprávali. Pred, po aj počas. Zbožňovala keď do nej vnikal a popritom rozoberali ako bolo v práci, keď si počas oddychu názorovo nesadli a jeden alebo druhý sa na smrť urazil. Zbožňovala tie duchaplné odpovede a suverénne hlášky, ktoré mala chuť povedať známym, lebo mala pocit, že keby ich nepočujú prídu o hlboký kultúrny zážitok. Nadránom si poskladal veci späť do vreciek na nohaviciach a odišiel domov. Ona si obliekla tričko a ostala ležať v ešte teplej posteli. Ráno sa budila bez nejakých zvláštnych emócii. Osprchovala sa. Spravila si čaj. Cez leto si sadla na balkón a čítala knihu. V zime sedela pri okne a sledovala ulicu. Jediné čo jej na tom všetkom vadilo, bol ranný pocit prázdnoty. Doslovnej. Nikdy sa s ním nemohla milovať ráno. Vždy zmizol. Nerobil to naschvál. Proste musel. Priateľka, dieťa a tak. ....na stole zavibroval mobil. Sledovala, ako ho vibrácie odnášajú až na okraj stola. Mobil spadol. Zodvihla ho zo zeme. Dve smsky, štyri zmeškané hovory. Položila mobil na stôl. Zdvihla sa. Vošla do spálne, sadla si na okraj postele a zubami začala odväzovať povrázok z mužovho zápästia.