Rachel
Ťap. Ťap. Ťap. Roman a Rachel ťapkajú mokrými nohami po hrádzi miestnej priehrady. Z dlhých hnedých vlasov jej odlietavajú kvapky vody. Kamienky sa im zabodávajú zľahka do chodidiel a spôsobuje im to skôr pocit radosti ako bolesť. Posledné ťap a potom čľup. Ponorila svoje kypré telo do studenej vody. Roman zastal na poslednom betónovom paneli a čaká. Je tak trocha úchylný. Rád ju sleduje, ako sa kúpe, ponára, vytvára okolo seba veľké kruhy a nie príliš tajne dúfa, že šnúrky z Vietnamu na jej plavkách majú svoju povestnú kvalitu. Slnko sa na vode znudene odráža a jedinou jeho prácou je opaľovať polonahé telá uložené na gýčových osuškách. Cíti sa mizerne. Už sa nevie dočkať, kedy ho na nočnej vystrieda mesiac. Rachel poslednýkrát vyhodí hlavu do vzduchu, ošpliecha ho vlasmi a snaží sa po šmykľavom betóne vyštverať na breh. Konečne. Rýchlo sa utrie do veľkej páskovanej osušky a zo záhybov tela si vyberá mazľavé riasy. Roman by jej rád pomohol, ale to nemá rada. Rozvalia svoje korpusy na deku a dušu vypustia smerom k nebu. Smraduchtivé mušky a komáre sa okolo nich len tak hemžia. Čo už, riasy, rybacina a trocha potu urobia svoje. Občas priletí aj osa či včela. Znechutení celou procedúrou ochraňovania svojich koží balia kufre...
Romanovi v auguste umrela babička. Zdedil dom. Rachel sa teší. Roman sa neteší, lebo ho budú musieť rekonštruovať. Rachel sa stále teší. Rada opravuje staré veci. Potom, niekedy týždeň nato im doviezli vo veľkom modrom aute štrk, piesok, vápno a permanentne opitých robotníkov. Roman a Rachel sedia s vyloženými nohami pod starou hruškou a sledujú červenonosých, zašpinených chlapov, ako pomaly dokončujú pravú stenu. Sŕkajú sladkú bublinkovú vodu a klenené fľaše sa im neustále pricucávajú na pery. Hmyz je všade. Nepomáhajú ani repelenty. Včely, muchy, osy, motýle a komáre poletujú v sektárskych skupinkách sem a tam. Občas sa pri nich pristavia, aby im otrávili chvíle strávené pod starou hruškou. Niekedy ich aj poštípu. Obaja sa postupne začínajú škriabať a nadávať. Chlapi na lešení len veselo pijú pivá a nahadzujú na stenu ďalšiu vrstvu materiálu. Prásk! „Doriti!“ zakľaje Roman a z ramien si zoškrabne rozpučeného ovada. Obaja znechutene odchádzajú po zavápnenom trávniku do útrob zdedeného domu.
V decembri ju nachytal s milencom v babičkinej posteli. Chvíľu na nich hľadel s čudným výrazom v tvári. Potom ich okríkol: „Ráááchel, ja ťa zabijem!“. Žena prekvapene zaklipkala očami, zosotila zo seba chlapa v napoly vyzutých ponožkách a zostala sedieť s vystretými nohami a debilným ksichtom sťa porcelánová bábika. Muž čakal, čo sa bude diať. Mal pocit, že by sa mohol k tomu vyjadriť. Nikto iný si to však nemyslel. Penis mal tak na pol žrde. Skôr však od vzrušenia z celej situácie ako od predošlého aktu. Rachel sa začala obzerať po nejakých kusoch oblečenia. Bola však na nesprávnej strane postele. A na tej druhej stál obarený Roman. Muž si aspoň uterákom z radiátora zakryl stále väčšie vzrušenie. Roman a Rachel na neho nechápavo pozrú. Chvíľu bolo trápne ticho. Úplné. Rachel nakoniec natiahla svoje veľké telo cez peľasť a schmatla aspoň košeľu a nohavičky. Opatrne sa začala obliekať. Mužovi napadlo to isté. Nohou si po podlahe pritiahol nohavice, v ktorých boli aj trenírky. Roman sa otočil, vyšiel z izby a zamkol ich vnútri. Spoza dverí bol počuť hrkot v skriniach. Po chvíli odomkol a s dvoma lanami vošiel dnu. Schmatol Rachel za ruku a mužovi vrazil päsťou tesne k uchu. Chlapík si tresol hlavu o skriňu a pomaly sa zosunul na zem. Roman vytiahol Rachel na dvor. Zakázal jej, aby sa čo i len pohla. Celá sa triasla od zimy. Vylepil jej jednu po hube. Rozmotal lano a priviazal ju k hromozvodu na rohu domu. Nič jej nepovedal a odišiel do garáže. Von vyšiel so starým rebríkom. Oprel ho o hrušku, vyliezol hore, koniec lana uviazal o strom, na druhej spravil slučku a zakričal na ňu : „Tak ti treba, keď si krava!“ Slučku si prehodil cez hlavu a skočil... Rachel vidí pred sebou hojdajúce sa telo svojho manžela. Sleduje pramienok krvi vytekajúci z jeho úst a Roman na ňu hľadí vypúlenými očami. Začína byť nervózna a je jej zima. Z domu sa vymotá muž s modrinou pri oku a pomaly sa blíži k Rachelinmu manželovi visiacemu zo stromu. V tvári má neopísateľný obrazec, vytvorený z otvorených úst a prižmúreného oka. Na Rachel, stojacu vedľa, takmer zabudol. Odviazal ju a chytil okolo ramien. „Je mŕtvy?“ „Ja neviem, asi áno, vyzerá tak.“ Muž opatrne priloží prsty Romanovi na krk. Pozrie na Rachel a kývne hlavou.
Vchádzajú do domu. Volajú sanitku aj políciu. Chvíľu rozmýšľajú, či zavolajú aj pohrebnú službu, no minulý týždeň v kine videli, že pohrebák volajú až záchranári. Nechajú to preto tak. Uvaria si teplý čaj a Rachel postaví na stôl fľašu zdedenej pálenky...
Z.H.
Komentáre
:)